Kupko ako studnica poznania

Autor: Žaneta Daroková | 4.8.2016 o 10:00 | Karma článku: 2,46 | Prečítané:  537x

Sledujem sa v zrkadle a ohmatávam previsnuté kopčeky na mojom bruchu. Polovica leta je za humnami a ja som ešte stále nestihla prevetrať nové letné šaty, ktoré som si už na jar vyhliadla v skúšobnej kabínke jedného shopping centra

Teraz sa pri pohľade na svoj zrkadlový obraz mračím na členov blízkeho i vzdialeného príbuzensva, ktorí oslavujú narodeniny v termíne od júna do augusta. Prečo vždy práve ja musím tak poctivo mľaskať nad koláčmi z narodeninového menučka?! Skontrolujem ešte tukové vankúše na zadnej strane môjho panvového reliéfu a ... je rozhodnuté.

Dobieham upotená na chvost dlhočizného radu, ktorý sa vinie pred pokladňou na miestne kúpalisko. Sledujem z tvárí ľudí ten vrodený inštinkt zo šór ešte socialistických (šóra-rada, pozn. autora). Akosi viem, že v základoch sme sa od tých čias veľmi nezmenili. Mladý vyšportovaný chalanisko mi nervózne dýcha na krk a ja v duchu počítam detváky, ktoré budú s nafukovacími kolesami zaberať polovicu plaveckého bazéna.

Kúpalisko. Štát v štáte. To je vám prehliadka ľudských osudov v plnej (polo)nahote! Skoro ako v raji.

Prvé dejstvo sa začína už po odplávaných päťdesiatich metroch. Asi stokilový, postarší, sympatický ... (ehm, to už by stačilo) ... plavec s (akože) ultramodernými plaveckými okuliarmi mi šplechne prudkú zmesku vody rovno do ksichtu. Kým sa stihnem z prvého šoku ako-tak spamätať, zalovím po dychu a naslepo (keďže aj oči si to zlízli) preglgnem chlórovanú žbrndu. "Nepi tú vodu! Počuješ, čo som povedal?! Ne-pi tú vodu, ti ho-vo-rím! ..." zmietam sa v kŕčoch okolo uchichotaného chlapca s kolesom pod krkom, kým mu jeho zákonný zástupca veľkými gestami vysvetľuje základné pravidlá správania sa maloletých pri kontakte s vodou na verejnom priestranstve (uff..). Nuž, veru, dnešná doba toho veľa nakladá na plecia dieťaťa. Aj voda v bazéne musí byť prinajmenšom bio a eko.

Do tisícky ďaleko a tak si radšej všímam okolité dianie. Mladý chlapec mohutnej, zavalitej postavy sa valí do bazéna a ostane stáť na jeho okraji. Neprítomne ako zamyslený tatranský medveď, učupený vo vode do pol pása, zazerá na kúpajúcich a ani po pol hodine sa jeho výraz a poloha nezmenia. A tie jeho smutné oči! Ako dva čierne gombíky na plyšáku. Možno sa hanbí, vravím si. Možno si netrúfa, možno nevie plávať ... A možno je len voda príliš studená, keď so zvesenou hlavou odchádza tak, ako prišiel. Sám. To, čo v tej chvíli cítim, nie je svalový kŕč. 

V bazéne s vysokou frekvenciou návštevnosti sa nevyhnem ani filozofickým dišputám. "To je hrozné", vraví jedna kamoška pri plávaní druhej, zrejme tiež-kamoške. "Ja ju už nemôžem počúvať. Tie jej reči. Keď žena nemá chlapa, to je to najhoršie!" Hlasové vlny asi 50-ročnej dámy vylúdia nad hladinou bazéna farbisté tóny siahodlhej kázne o tretej, akože-kamoške. Aj páter Ralph by sa z nej začervenal, že tak dlho nechal čakať svoju Meggie.

Už len dvesto metrov a mám drinu s prebytočnými kilami za sebou. "A ty vieš, ako sa to povie sprááávnee?!" zreve jeden člen zo skupinky tínedžerov, ktorí si hádžu tenisovú loptičku z jedného konca bazéna na druhý. "Sedem a päť je trinásť alebo sedem a päť súúú trinásť? Haaaaaaa?! Tak teraz buď múdry!" Znovu mi skoro vbehne voda do gágora, keď od samého prekvapenia nad nečakaným, jazykovedným okienkom takmer zabudnem plávať. A vraj deti nemajú radi školu ... figu borovú! 

Pri promenáde v plavkách ... vlastne ... pardón ... Pri vyliezaní z bazéna rýchlym pohľadom hľadám miesto, kde som si odložila veci. Druhým okom pritom nenápadne čekujem pomer svalového tkaniva k tukovej podkožnej vrstve. Nuž, (preglgnem tentoraz úplne nasucho), sú chvíle, keď nám ženám ani tisícka nestačí, aby sme boli so sebou spokojné. Rozložím si teda konečne svoje hnáty na mäkkom uteráku a pre istotu sa aspoň zatvárim ako modelka z prestížneho pánskeho časopisu. Čo ak práve na kupku motyka vystrelí? 

Už-už to chcem zabaliť, keď tu ... "Pozri! Videl siii?!!!!" začujem na pol ucha a nadvihnem mokrú hlavu z uteráka práve vo chvíli, keď okolo mňa prechádzajú dvaja basketbaloví (ako by som to) post-dvadsiatnici. Prvý z nich, ktorý vyslovil tie osudové slová, štuchne lakťom do svojho kamaráta, kývne hlavou mojím smerom a nacvičuje akúsi mne neznámu, protivráskovú tvárovú gymnastiku v podobe žmurkania okom a špúlenia perami. Tento odvážny skutok chrabrého junáka jeho kamarát očividne nezdieľa a zo slušnosti a rešpektu voči mne ako k žene sa tvári, že ma (akože) nevidí. Aaaaach ... tak už teda cháápem, prečo my ženy máme radi zlých chlapcov. ;)

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kaliňákov človek dostal od štátu dotáciu. Vďaka Kaliňákovi a Lajčákovi

S Bašternákom spája ministra advokát Turčan.

TECH

O pár hodín narazí Rosetta do kométy. Ešte stihne zásadné objavy

Vrazí do kométy 67P/Čurjumov-Gerasimenko.


Už ste čítali?