Daliborov domov

Autor: Žaneta Daroková | 2.12.2011 o 22:00 | Karma článku: 8,08 | Prečítané:  1287x

Zelený umelohmotný tanier zastrčený na mriežkovanej polici nad umývadlom. Pri ňom vidlička, nožík, lyžica a plastový pohár s tromi zubnými kefkami. Jedna zubná pasta pre rodičov a jedna zubná pastička so sladkou jahodovou príchuťou ... Letmý úsmev mi prešiel po tvári ... "Tak tu si svoje kozmetické náčinie neodložím" a s pohľadom na spoločnú kúpeľňu na bratislavskom študentskom internáte som vošla naspäť do svojej izby. Utrela som páchnuci socialistický stôl aspoň trikrát (aj tak bol beznádejne špinavý) a rozložila krémy.

 http://browse.deviantart.com/?order=9&offset=72#/ds63bl

 

Obľúbila som si starú internátnu izbu v tichej štvrti Bratislavy. Klasická študentská izba v obdĺžnikovom tvare s dvomi navlas rovnakými válendami pri bočných stenách, pri vstupných dverách spojená spoločnou kúpeľňou s presne takou istou susednou izbou. Na oknách staré, od prachu zapáchajúce záclony a závesy z najodpornejšej oranžovej, ťažkej látky. Každé ráno ma zobúdzal divý holub a škrekot sojky. Milovala som ticho, ktoré sa rozliehalo v záhyboch starej záclony za starými oknami. Len tichý vánok v horúcom lete. Len nočný zvuk hvízdajúceho lístia v strašidelných nočných korunách stromov pri letných búrkach. "To je typický bratislavský vietor," ubezpečoval ma vrátnik ...

Zbožňovala som Dalibora. Jeho otca som spoznala, keď som pri obiehaní Polusu zabudla kúpiť zápalky k vonným tyčinkám. Zápach starého nábytku a špinavého koberca v mojej izbe bol už neznesiteľný a do dažďa sa mi znovu nechcelo. "Manželia vedľa vás fajčia. Oni možno budú mať zápalky. Inak, sú rodina. Majú malého chlapca," oznámil mi vrátnik.

Tiché klop-klop na 305-ku a za dverami sa ozval zachrípnutý chlapský kašeľ. Podvedome som ustúpila od dverí a prikrčila sa v pleciach. Vysoký chlap s prefajčeným výrazom v tvári a s prísnou výzvou v očiach sa na mňa zadíval, akoby očakával pripraveného sluhu v naškrobenom obleku. "Tu sú zápalky" zakričal silný ženský hlas spoza jeho chrbta a on mi už aj podával takmer prázdnu škatuľku od zápaliek.

Vošla som do izby mierne rozklepaná, ale vďačná. "Takže oni sú tá rodina, ktorá býva vedľa mňa," pomyslela som si. Ticho v mojej izbe krájal len voňavý dym.

Dalibora som nikdy nevidela. Nikdy sme sa nestretli. Bol to náš osud. Či len môj? Nevidieť a predsa milovať. Jeho hlas ... prekrásny, detsky čistý a zjavne i tajomne inteligentný. Akoby nerozprával, ale spieval. Prišiel asi tri dni po stretnutí s jeho otcom. V kúpeľni visel môj uterák a na dlažbe boli mokré stopy po sprchovaní.

"Koľko vody tu je.... Mamiiii, to si urobila Ty?! Na zemi je voda!" zakričal.

"Nekrič Dalibor, nie si tu sám".

"Ale je tu vodaaaaa!... To si urobila Ty?" zopakoval.

"Nie, vedľa nás býva nová suseda ...," odpovedala mama.

"A ona tu bude chodiť? Mali by sme jej to zakázať!" zakričal krásnym asi štvorročným hláskom na neviditeľného votrelca, ktorý si dovolil narušiť jeho súkromie. Vyčaril mi prvý úsmev na tvári.

Dalibor bol moja platonická láska. S kučeravými vláskami a orieškovými očami. Tak som si ho predstavovala. Vždy som bola tajne pri ňom a s ním. Keď ho otec pod sprchou komandoval, ja som mu jemne umývala hlávku a vravela, že ocko len nemá dobrú náladu. Keď mu otec zakazoval hry, ja som mu ich povolila a keď sa rozplakal, že ešte nechce ísť spať a otec mu znovu prízvukoval, že je neporiadny chlapec, utierala som mu slzy a tajne som sa s ním šteklila pod perinou.

Jedna nedeľa bola z tých smutnejších. Vonku fúkal studený bratislavský vietor a husto pršalo. Schúlená v perinách som sa začítala do ešte nezáživnejšej nemeckej gramatiky. Z myšlienok ma vytrhol chodbou sa rozliehajúci Daliborov smiech. Jeho radosť bola živočíšne nákazlivá. Zaštrngotali kľúče a s najväčším hlukom, aký dokázal vyrobiť, si to namieril rovno do kúpeľne na záchodovú misu. Predstavila som si, ako na nej celý šťastný sedí a pritom hompáľa nohami.

"Dalibor, zasa sa vyzliekaš! Povedal som Ti, aby si si nedával dole šaty, keď sedíš na záchode!" zakričal otec. "Koľkokrát Ti to mám ešte opakovať?!"

"Prepáč ...," povedal ticho Dalibor. Jeho hlas znel tak chápajúco a múdro. Spozornela som.

"Neprepáčim...!" zvrieskol otec.

V jednej sekunde mnou trhlo. Klesla som na vankúš a vonkajší svet pre mňa prestal existovať. Rozplakala som sa. "Sakra, asi je to tou nedeľou, tým vetrom, dažďom, samotou ... všetkým dokopy ... " Dalibor sa rozplakal ...

"Vaši susedia odchádzajú pravdepodobne koncom júla...," zašvitoril vrátnik v jeden júlový deň pri svojom každodennom flirte. Už bolo znovu horúco. Pár dní medzi studenými dažďami. "Žanetka, a viete, že môjmu kolegovi sa veľmi páčite?" pokračoval. "Hmmmmm, stále rozpráva len o Vás." Pousmiala som sa. "Pouvažujte, má v Bratislave vlastný byt ..."

... Tridsiatehoprvého júla som vošla do kúpeľne. Tanier tam nebol. Ani príbor. Ani zubné kefky. Ani Daliborov hlas. Ani výčitky v hlase jeho rodičov ... Len ticho starých záclon bolo ešte hlučnejšie. O pár dní som sa odsťahovala. Bez Dalibora to nebolo ono. Poslednýkrát som sa usmiala na vrátnika a v duši si odnášala pocit domova, o ktorom nemal ani tušenia.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?