Dejiny v jednej esemeske ...

Autor: Žaneta Daroková | 17.4.2011 o 20:15 | Karma článku: 5,00 | Prečítané:  983x

... alebo maďarčina je fuj? (koniec nadpisu) ... Človek by povedal, že slová v nadpise (v jeho prvej polovici) sú súčasnou verziou slovných múdrostí ako napríklad objaviť džina vo fľaši ... či nájsť pravdu vo víne ... či toho, že Ťa ľavou zadnou strčím rovno do vrecka? ... (ak mi z neho netrčí mobil, koniec modernej múdrosti) ... Vlak sa pravidelne pohupuje a v piatok po vyučovacom procese so študentami zrodenými snáď len z divých vajec netúžim ani po vrelých očiach toho najzlatejšieho chlpatého štvornohého (vraj) najlepšieho priateľa človeka, nieto po človečích ... (dlho mi to nezostane ...) Vyberám si iného kamoša ... Nie chlpatého, ale zasa nemého tiež. Knihu ... V žalúdku sa pokojne trávia bryndzové halušky so slaninou zo školskej jedálne. Viem, nebude mi zle (myslím to úplne dvojzmyselne). Vlak je jeden z tých vhodnejších dopravných prostriedkov na čítanie. Myslím si ... kým si nevypočujem rozhovor štyroch zhruba štrnástiek ...

http://browse.deviantart.com/photography/people/emotive/?q=book#/d2k2psshttp://browse.deviantart.com/photography/people/emotive/?q=book#/d2k2pss

 

Neviem, či to bolo mojou únavou ... nastúpim do vlaku a ihneď hľadám najlepšie zašívacie miesto, kde by som mohla byť aj v spoločnosti sama. Traja unudení chlapíci, jeden upotenejší od práce ako druhý, sa mi zdali celkom vhodní pre túto moju stratégiu. Určite neprehovoria ani slovo ... Ešte cestou k nim zbadám dlhovlasú, čiernovlasú dievčinu s veľkými hnedými očami, pri ktorej som sedela minulý piatok. Nevedela som vtedy, kde sa skôr pozerať. Či na ubúdajúce stromy za oknom, či na túto nádhernú okaňu ... Tak som striedala svoj pohľad ako pri tenise ... už jej to bolo nápadné a snáď si aj začala myslieť, že je najkrajšia na svete ... viete, tie ženské gestikulácie a mimika ... tak som si vybrala nakoniec tie stromy ... a dlhý pohľad za ňou, keď vystupovala ... naozaj mala obrovské oči ... a dnes? Ech, nemám na ňu náladu ... ach, aká je krása relatívna ... (alebo krásna relatíva?)

Kým si sadnem, ukladám si svojich päť vecí na seba a okolo seba ... veľkú kabelku položím na stehná, druhú tašku so šatami určenými do práčky vopchám do medzery medzi mnou a chlapíkom vedľa, bordový dáždnik ako veľmi úslužný vianočný darček od bývalého zamestnávateľa strčím medzi kolená (skoro celú cestu pravidelne vyskakuje z kolien dopredu ku chlapíkovi oproti, ktorý sa tvári akože to nevidí a že mu to nevadí), jeden živý žltý narcis za päťdesiat centov pre dobrú vec položím na kabelku (stále sa z nej gúľa dolu a ja ho vždy opatrne položím na to isté miesto, z ktorého sa znovu vygúľa ... spolucestujúci divne zazerajú ... sizyfovská robota ...). A potom už len zmanažujem knihu do ruky ... aha, lístok, kde ho mám, ako ho vytiahnem z kabelky? ... Neva, vyriešim, keď príde pánko v modrom ... Krkolomne poskladaná a poskrúcaná sa konečne začítam do knihy ... The Picture of Dorian Gray ... Taká zjednodušená verzia originálu pre učiacich sa angličtinu. Jednoduché vety, stále sa opakujúce gramatické spojenia, ustálené väzby, slovné zvraty a ... uč, sa dievčina, uč ... kričí z knihy ... a tak sa učím, akoby pani učiteľka povedali ...

Zahĺbená do časov (akože... aha, tu použili predprítomný a tu zasa had done ... ten sme sa už tiež učili) sa ocitnem spolu s vlakom v Haniske ... z knižného vákua ma prebudí pohľad jednej dievčiny zo štvorice odvedľa ... asi si všimla anglický titulok knihy ... ten vždy zaujme ... Svetlomodré oči môjho tretieho spolucestujúceho sediaceho napravo oproti sa tiež povážlivo stretnú s mojimi ... asi mu nevadí ani dáždnik, ani šatami vypchatá taška ... v nepravidelných intervaloch sa stretávame a znovu vzďaľujeme ... magnetické modré oči ... to sa už čítanie rapídne skracuje ... opakovanie neživých, umelo vytvorených, formálnych viet pre zapamätanie ma unavilo ... pripadala som si ako na kolotoči omieľania toho istého, bez duše ... kde je hľadanie, objavovanie, zložitosť, konfrontácia? ... Ako to bolo v knihe Liv Ullmann? ... "I dont need to be near the man I love" ... áno, zbožňovala som túto vetu, keď som ju našla medzi mnohými, ktorým som nerozumela ...  uverila som Liv ... vtedy v parku ... bola som jej vďačná ... tá reč! ...

"Maďari majú bohatú históriu...", zaznie od dievčenskej štvorice odvedľa. Pán s modrými očami ako sokol pootočí hlavu a to je pre mňa signál, že nastražil uši ... "Tu bolo Uhorsko a žilo tu veľa národov, aj Slováci, tak som si myslela, že to je aj ich história...", pokračuje dievčina, "a nakoniec zistím, že sú to vlastne maďarské dejiny." To už nastražím uši aj ja a som zvedavá na výsledok poznávacieho (až vzápätí som zistila) dialógu. "Slováci nemajú žiadne dejiny", zaznie z úst druhej dievčiny v maďarčine. "Ich dejiny môžem napísať do jednej esemesky ...", a vlakom sa rozleje zvonivý smiech ...

Ako to písala vo svojej knihe Liv? ... áno, zložito ... mnohým vetám som nerozumela, časy nemali následnosť, logiku, no rada som sa ňou lúskala, objavovala jej reč ... "I dont need to be near the man I love" ... No, Liv ... It isnt true for me. I need it ... very, very much ... Konfrontácia, život ... Nič naučené, len rozhovor, dialóg so živou knihou ...

... dejiny do jednej esemesky ... hm ... ako keď pribehla jedného dňa zo škôlky krásna päťročná Beluška, živé striebro s našpúlenými perami ... vytŕčila ich smerom k otcovi a namiesto bozku na uvítanie mu venovala "a maďarčina je fuj" ... a maďarsky už nerozpráva ... zostala nemohúcnosť otca ...

... som zvláštny pocit v duši pocítila ... zaplnil celý vlak ... Dorian si ustlal v kabelke ... vrátim sa k Liv ... tá neponúka jednoduché, mŕtve riešenia ... kto ich deťom vlastne ponúka?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?