Prvým výrazným momentom zbližovania v regióne bola príprava a podanie spoločného slovensko-maďarského (a maďarsko-slovenského) návrhu na zaradenie jaskýň Aggteleckého a Slovenského krasu do Zoznamu svetového prírodného dedičstva UNESCO v rokoch 1993-4. Napriek zložitým vzťahom centrálnych vlád postupne nadviazali spoluprácu aj starostovia obcí, vznikli spoločné projekty, miestni aktivisti začali organizovať spoločné kultúrne podujatia.
Pristúpenie Slovenska a Maďarska k Schengenskému priestoru síce prinieslo možnosť pre občanov členských krajín prejsť štátnu hranicu kdekoľvek, ale nie v chránených územiach. V nich úradníci povolili prechody iba v miestach, kde sa presne na hranici stretávajú značkované turistické chodníky zo slovenskej aj maďarskej strany. Tých je zatiaľ žalostne málo. Na Dolnom vrchu je taký historický priechod na spojnici Hrušov - Derenk. Tam sme naplánovali náš prvý „schengenský" výlet.
Do zaniknutej dediny Derenk a k zrúcanine hradu Szádvár sme vyrazili z Jablonova nad Turňou, kam nás doviezol „dobšiňák" - autobus s odchodom o 06:50 hod. z Košíc. Pekné počasie vylákalo mnohých - študenti sa vybrali na Dolný vrch, rybári na Hrušovský rybník, ďalší pokračovali na Sorošku. My sme po posilnení v miestnych potravinách zamierili po ceste okolo kompresorovej stanice tranzitného plynovodu smerom na Silickú Jablonicu.
Za kompresorovou stanicou sme odbočili doľava na poľnú cestu smerom k masívu Dolného vrchu a prekročili tranzitný plynovod. Široká spevnená cesta najskôr stúpala severným svahom Dolného vrchu a ďalej pokračovala pohodlne mierne zvlneným terénom krasovej planiny. Podľa oficiálnych informácií má cesta slúžiť iba peším turistom a cyklistom, ale stretli sme na nej aj niekoľko áut (s maďarskou poznávacou značkou), ktoré si tadiaľ zrejme krátili cestu do Turnianskej kotliny alebo do Rožňavy.
Na odbočke pri kompreske síce bol umiestnený ukazovateľ cyklistickej trasy do Szögligetu, ale na celom slovenskom úseku sme nestretli ani jednu značku, nie to smerové šipky na rázcestiach. Našťastie orientácia nie je zložitá, na križovatkách lesných ciest sa treba držať najširšej cesty s pevným povrchom, v prípade pochybností vybrať sa cestou vpravo, smerom na juh, prípadne juhozápad.
Priechod slovensko-maďarskej hranice označovala veľká tabuľa s dlhým úradným poučením o hraničnom režime. Zarazila nás informácia, že priechod je otvorený iba v čase medzi 07:00 a 19:00 hod. Žeby schengenské pravidlá každú noc zrušili a ráno obnovili?
Priamo na slovensko-maďarskej hranici sme objavili pod stromami ukryté nenápadné pamätníky iniciatív „Hudba nepozná hranice" a "Ekoturizmus bez hraníc", podrobnosti o pamätníkoch ani iniciatívach sa nám zatiaľ zistiť nepodarilo. Ale bol to závan ľudskosti v prázdnej krajine.
Keďže sme na priechode boli v úradne vhodnom čase, veľmi sme sa nad pravidlami úradníkov nezamýšľali a vydali sme sa hľadať zaniknutú dedinu Derenk. Asi 0.5 km od hranice na lúke po pravej strane cesty sme narazili na obelisk, veľký pamätný kameň, postavený z iniciatívy Veľvyslanectva Poľskej republiky v Maďarsku na počesť dediny Derenk a jej obyvateľov.
Dedina Derenk bola totiž v Maďarsku výnimočná tým, že sa do prakticky mŕtvej dediny po morovej epidémii v 18. storočí prisťahovali obyvatelia zo slovensko-poľského pomedzia - Gorali. Poľské osídlenie sa v dedine zachovalo až do roku 1943, kedy boli jej obyvatelia na základe nariadenia Hortyho vysťahovaní a dedina zanikla.
Od obelisku sa západným smerom tiahne plytké údolie, príjemné na pohľad, v ktorom sa v minulosti rozprestierala dedina Derenk. Celá krajina pôsobila pokojným, uspávajúcim dojmom. Po okrajoch cesty bolo nepatrne badať už len pozostatky budov, kde tu ostali iba základy stien zarastené trávou. Ovocné stromy vysadené do radu, na jar krásne kvitnúce jablone roztrúsené po krajine, v lete chutné slivky a pri ceste ker šípkovej ruže.
Údolím smeroval modro značený turistický chodník, ktorý nás po asi kilometri doviedol k bývalému centru dediny. Z pravej strany tu pritekal drobný potôčik, nad ním vo svahu sme videli biele steny veľkej upravenej budovy a pod ním obnažené murivo nízkej kamennej schátranej budovy. Vystúpili sme k bielej budove, zvedaví, či je obývaná. Chýbajúce okná a prázdne miestnosti svedčali o tom, že budova dnes slúži iba ako úkryt pútnikom a turistom. Veľkosťou miestností pripomínala bývalú dedinskú školu a podľa starých fotografií, ktoré sme našli na webe, ňou aj naozaj bola. Vraj v nej bola istý čas zriadená voľne prístupná expozícia, ale v čase našej návštevy bola budova prázdna.
Na kopci nad školou sme objavili malú kaplnku so skromným oltárom a pred ňou veľký kríž s Ježišom Kristom. Kaplnka bola postavená na mieste, kde pôvodne stál miestny rímsko-katolícky kostol. Štrkom vysypané cestičky, vzorný poriadok (ozaj sme nikde nevideli ani jeden odpadok) ukazovali, že o pútnické miesto sa obyvatelia z okolitých dedín vzorne starajú. Každoročne sa v Derenku v júli, v najbližšiu nedeľu k svätej Anne, koná svätá púť, kde sa stretávajú veriaci z maďarskej aj slovenskej strany hranice (letos bola 19.7.).
Pri odchode sme si ešte obzreli schátranú budovu pred bývalou školou. Charakterovo pripomínala skôr hospodárske stavanie, chliev, ale podľa oficiálnych internetových fotografií slúžila ako vedľajšia budova školy. Strecha aj drevená podlaha boli už prepadnuté, obrastené burinou.
Pod školou tesne nad cestou sme na rozložitom strome objavili starý turistický ukazovateľ a vedľa neho schránku s pečiatkami na zaznačenie do turistického denníka. Takým spôsobom si viedli evidenciu navštívených miest turisti ešte v časoch Rakúsko-Uhorska. Turistický denník sme nemali, tak iba moderné fotografie ostali dokladom, že sme Derenk navštívili.
Obloha sa zatiahla, spustil sa mierny dážď, preto sme si už nepozreli starý, ale udržiavaný cintorín a radšej sme vyrazili naspäť po modrej značke smerom k hradu Szádvár. Podľa mapy je vhodnejšie pokračovať po modrej značke lesných chodníkom až k odbočke na hrad (turista nestratí nadmorskú výšku), my sme si zvolili asfaltovú cestu smerom na Szögliget. Po západnej strane údolia sa dvíhal mocný vrch so starým hradiskom, cesta prudko klesala serpentínami a v jednej z nich prichádzal z ľavej strany červeno označený turistický chodník smerom k zrúcanine na hradnom kopci.
Do tejto chvíle sme obdivovali nádherné ticho a pokoj prírody úplne sami. Na turistickom chodníku sme ale narazili na početnú (a hlučnú) skupinu maďarských, rómskych a švajčiarskych turistov a aj neskôr, na ďalšej ceste do Bódvaszilás sme často stretali skupinky výletníkov. Lesný chodník strmo stúpal od odbočky až k zrúcaninám hradu a v hornej časti poskytol niekoľko pekných výhľadov. Netreba sa ale nimi zdržiavať, iba ak by človek v stúpaní nestačil s dychom. Výhľady z hradu sú oveľa pôsobivejšie. Pri chodníku sú rozmiestnené vkusne navrhnuté náučne tabúle, ktoré informujú o okolitých zaujímavostiach, o lese, faune, flóre. histórii. Žiaľ iba v maďarčine.
Samotná zrúcanina Szádvár nám veľkosťou aj stavom zachovalých stien pripomínala Turniansky hrad. Je viacej zarastená náletovými drevinami, ktoré bránia celkovému pohľadu na pozostatky stavieb. Vegetácia tiež výrazne prispieva k rozpadu muriva. Nadšenci histórie preto každoročne čistia ruiny od vegetácie, takže stav zrúcaniny sa postupne zlepšuje.
Z bočných stien hradu sa otvárali veľkolepé výhľady. Najlepšie ich možno vychutnať pri zvlášť dobrej viditeľnosti, kedy pohľadu do diaľky nebráni opar. My sme na hrad vystúpili krátko po daždi a viditeľnosť bola dobrá. Smerom na východ sme dovideli až do Košickej kotliny a na horizonte sledovali siluetu Slánskych vrchov. S istou námahou sme vedeli rozoznať aj chladiace veže košických železiarní. Južná strana hradieb poskytla poetický pohľad na dedinu Szögliget pokojne rozloženú hlboko v údolí. Na horizonte sa modralo pohorie Bükk s tenkou ihľou televízneho vysielača Martonyi. Západný obzor tvorili planiny a zalesnené chrbty Aggteleckého krasu. Severný výhľad do slovenskej zeme poteší srdce hádam každého roduverného Slováka. ;)
Pozreli sme si aj zbytky hradných múrov, podľa mapy hradu na bronzovej doske umiestnenej na západnej veži sme hádali význam jednotlivých stavieb, porátali sme aj bastióny. Keďže už bolo poludnie, zajedli sme si a vydali sa na ďalšiu cestu. Slovenský turista tu má na výber tri možnosti - vrátiť sa pohodlne tou istou trasou do Jablonova, zostúpiť do Szögligetu, odtiaľ autobusom alebo vlakom pokračovať do Tornanádasky a peši prejsť do Turne nad Bodvou alebo zvoliť náročnejšiu trasu po modrej alebo červenej značke peši do Bodvaszilás a ďalej k hranici.
Prechod od hradného kopca Szádvár do dediny Bodvaszilás pripomína cestu lesom na Jasovskej planine, k videniu je pekný výhľad naspäť na hradný kopec a neskôr aj výhľad do Košickej kotliny a na Slánske vrchy, nechýba ani malá cigánska kolónia na okraji dediny. Keďže sme sa príliš dlho kochali výhľadmi (že, Žani?) a odbiehali z chodníka k zaujímavým geologickým útvarom (že, Eda?), zmeškali sme všetky poobedňajšie spoje smerom k hranici a neostalo nám iné, ako pokračovať peši až do Turne nad Bodvou. Posledný úsek nášho výletu viedol teda po nudnej asfaltovej ceste, kde potešia oko turistu iba úhľadné maďarské dediny a početné veľké vtáky v podvečernej nive údolia Bodvy - bociany, rôzne dravce, kačky aj výr veľký.
Na slovenskom území nás uvítali hviezdičky Európskej únie, dopravné tabule s informáciami o povolených rýchlostiach, opustená budova hosťovskej colnice, zabudnutá zastávka ČSAD (asi posledná na Slovensku) a pohľad na zrúcaniny Turnianskeho hradu z nezvyčajného uhla. Boli sme doma, na Slovensku. Do Turne nad Bodvou sme dorazili práve včas, aby sme stihli večerný osobáčik do Košíc.
Pozri mapu trasy Szádvár a Derenk vo väčšom zobrazení.
Časový rozpis
Jablonov nad Turňou - Derenk: 1 hod. 30 min.
Derenk - Szádvár: 30 min.
Szádvár - Bodvaszilás: 1 hod. 30 min. (po červenej) až 2 hod. 30 min. (po modrej)
Bodvaszilás - Turňa nad Bodvou: 2 hod. 30 min.
Délka trasy: 29 km
Prevýšenie: 273 m
Foto: Eduard Kladiva.
Text: Eduard Kladiva a
